dravec

Keď na začiatku semestra príde miesto starej sekery (ospravedlňujem sa všetkým milým starším pedagogičkám) mladá cica doktorandka, je to skvelé. Keď sa dozviete, že po vás azda okrem nejakého symbolického referátiku nechce absolútne nič, ani pravidelnú dochádzku, skáčete od radosti. Potom začne rozprávať o tom, ako nám bude ľudsky a zrozumiteľne prednášať o teórii poznania a prvú úlohu, ktorú dostanem je pozrieť si opäť Matrix, tak som si myslela, že nášmu školstvu svitá na parádne časy. Ak by bola nová generácia pedagógov taká open mind, bola by radosť študovať a človek by ani nemal potrebu využiť všetky možné absencie, ktoré môže nahradiť niečím efektívnejším ako je sedenie na prednáške. To bola prvá skrátená hodina, ktorú sprevádzali kolektívne pocity eufórie v našich študentských dušiach.

 

Prešiel týždeň – hodina druhá. Skončili sme ju predčasne, lebo akosi nebolo o čom. Ale mohla som už zosumarizovať jeden poznatok. Najfrekventovanejšie frázy budúcej pedagogičky sú: „Atď, atď. Čo som vám to vlastne chcela povedať? A táááák. Zase mám iné intelektuálske pero (raz s kravičkou  inokedy s niečím opereným na konci, pozn. autorky).“ Myslím, že na ilustráciu stačí.

 

Na dva týždne som si musela dať z tohto predmetu pauzu, aby som to množstvo „atď, atď“ informácií zvládla. Spolužiaci ma však informovali, že nemusím nič doháňať, lebo „atď, atď.! už poznám.

 

Štvrtá prednáška Epistemológie bola dnes. Slečna Lucia meškala skoro polhodinu a skoro odpadla, keď zistila, že sme jej kolektívne nezdrhli. Potom začala prednášať. Pardon. Snažila sa začať s prednášaním. Oporu hľadala vo svojich starých poznámkach – lebo sa podchíviľou strácala v téme a prihovárala sa sama sebe aj nám starým známym štýlom „čo som vám to len chcela povedať“. Potom pristúpila k tabuli. A napísala dojmy a idei. Bože to zabolelo. Priam pichlo do centrály mozgu, kde sú uložené poznatky o slovenskom pravopise. Šetrne sme slčnu prednášajúcu upozornili, že sa na ten prešľap nevládzeme pozerať. Chvíľu nám ešte neverila, ale keď sme jej odôvodnili, že idea sa skloňuje podľa vzoru žena, podľahla tlaku pravopisnej inteligencie a chybu opravila s dôvetkom: „Radšej budem viac škriabať, aby ste nevideli, aké i/y napíšem.“ (Smiech prednášajúcej.)

 

Čo sa dialo ďalej, neviem. Ospravedlnila som sa. S dobrým pocitom, že v decembri získam do indexu krásne Aáčko zapísane kváziintelektuálskym perom. Dúfam, že bude zelené a hore sa na ňom bude na pružinke hompáľať usmievavý štvorlístok. Neviem, čo iné ako šťastie by naše školy potrebovali. Štastie na pedagógov, ktorí majú v malíčku aspoň pedagogické minimum.